Tesne pred ukončením minulej sezóny 2015/2016, keď sme sa dostali do semifinále extraligy (splnený výkonnostný cieľ klubu) sme si povedali, že by bolo fajn naše mladé družstvo okrem prípravných turnajov, kde sa nám podarilo stretnúť s niekoľkými českými, bieloruským a rakúskym družstvom, a dokonca aj s čínskym majstrom, postaviť do konfrontácie so zahraničnými tímami aj v medzinárodnej súťaži.
Aj keď sme vedeli, že počet zápasov sa rapídne zvýši, čo samozrejme ide ruka v ruke aj s navýšením nákladov, (cestovanie, prenájom haly, ubytovanie, širší káder atď.) a nahustením programu, keďže sa hrá simultánne so slovenskou Extraligou, rozhodli sme sa prihlásiť sa do Vyzývacieho pohára CEV – Challenge Cup, a do turnajovým systémom hraného Stredoeurópskeho pohára Mevza Cup.
Popracovali sme na rozpočte, oslovili niekoľko spoločností, z ktorých zopár sa stalo našimi partnermi, ako aj na doplnení, respektíve výmene hráčok tak, aby sme to všetko zvládli. Medzinárodná sezóna sa nám začala v októbri prvým kolom Mevza Cup v Budapešti, kde sme hrali proti niekoľkonásobnému majstrovi Slovinska aj Mevzy Mariborom, a proti ambicióznemu klubu Vasas Budapest. Ďalšie tri turnaje nás ešte len čakajú, najbližší už od pondelka v maďarskej Békésczabe.
Do Challenge Cupu nám žreb prisúdil družstvo z ostrovného Cypru AEL Limassol.
Zápas bol naplánovaný na tretí decembrový týždeň. Keď prišiel deň odletu a my sme boli plní očakávania, že náš extraligový stereotyp vymeníme za európsku konfrontáciu, odprevádzali nás s otázkou, aké mame ciele proti volejbalovému trpaslíkovi, a či niečo o nich vieme…?
Z dostupných informácií sme vedeli, že je to klub, ktorý má na túto sezónu cieľ vyhrať svoju národnú klubovú súťaž, že má tri dobré legionárky a tá ďalšia je už naturalizovaná Cyperčanka.
Všetko ostatné nás čakalo až po prílete. Na letisku nás čakal klubový autobus aj s prezidentom, významným podnikateľom v oblasti cestovného ruchu na Cypre. Po privítaní sme šli rovno na tréning do haly. Zvonku síce nevyzerala najnovšie, ale zvnútra bola vo výbornom stave a vyzdobená v klubových farbách. Pri vstupe obchod pre fanúšikov s tovarom od výmyslu sveta. Od tradičných dresov a šálov až po všetky hlúposti sveta v podobe „len nech sa na to zmestí logo klubu“. Hneď vedľa typická “grécka” kaviarnička pomaľovaná klubovými farbami s veľkým logom na každej stene. Keď sme vstúpili do haly, nečakalo nás nič nové. Všade modro-žlté farby a na stenách logo klubu, obrovská maľba maskota leva a niekoľko nadpisov grafity s textom klubovej hymny.
Počas tréningu v deň zápasu nebolo ani náznaku, že by sa k večeru malo v hale schyľovať k nejakej významnej udalosti, žiadny povinný oficiálny layout, žiadne bannery, žiadna nervozita, len my sme sa sami seba spytovali, kedy to asi chcú stihnúť, to však nebola naša starosť, vzali sme prichystané minerálky (pochopiteľne s klubovým logom) a šli si na hotel oddýchnuť a doladiť taktiku.
O pár hodiniek neskôr, pri príchode a zápas sme už z diaľky videli vysvietenú halu v klubových farbách, pri vchode na parkovisko nás obkľúčil asi tucet organizátorov, ktorých počet sa zdvojnásobil príchodom na palubovku. Halu pekne nachystali. Stihli všetko. Jasne, však pomocného personálu mali viac ako prišlo fanúšikov na naše derby naposledy so Sláviou.
Postupne sa začali schádzať diváci, fanúšikovia so šálmi, transparentmi a s vlajkami veľkosti billboardu na boku Incheby. Niektorí až naháňali strach výzorom drsného chuligána a’la tvrdé jadro…
Zápas sa začal podľa všetkej povinnej oficiality a ešte možno aj slávnostnejšie.
Profesionálny speaker dostal fanúšikov do varu, ktorí v momente, keď nastupovali domáce hráčky, rozpútali peklo a naozaj neprestali spievať až do samého konca duelu. Pri matchballe domácich dokonca pridali na decibeloch akoby sme zvýšili hlasitosť v aute z 10 na 35… jednoducho, bol to pre nás fantasticky zážitok!!!
Zápas dobrý, z našej strany trošku ustráchaný, ale pri tom všetkom sa ani nemôžme čudovať, však takúto atmosféru nevidíme u nás človek nezažije možno okrem hokejového Slovanu na žiadnom športovom stretnutí. Chýbalo len málo v prvom aj v druhom sete, aby sme ich vyhrali avšak snaha našich dievčat nestačila. V tom treťom, sme sa rozhodli pre vabank, no legionárky domácich si chceli zaslúžiť svoje peniaze a tak ako diktovali tempo zápasu, tak ho napokon dotiahli do víťazného konca. Prehrali sme 3:0, no bola to výborná škola nielen pre všetky naše dievčatá, ktoré majú ambíciu vyskúšať v budúcnosti legionársky chlebík, no aj pre nás všetkých.
Na spoločnej večeri po zápase, usporiadanej na pozvanie pána prezidenta, sme sa dozvedeli, že na túto sezónu je cieľ jasný, lebo ostatné roky bol volejbal v rámci klubu trochu v úzadí, prednosť mal futbal (skupinová fáza a play-off ligy majstrov), basketbal (pohár Fiba), futsal a kolky.
Priznali, že ich sezóna stoji veľa, veľmi veľa peňazí, takmer štvornásobne viac, ako je náš ročný rozpočet, legionárky tam zarábajú sumy, o ktorých sa volejbalistkám na Slovensku ani len nesníva …
Volejbalový trpaslík z Cypru, ktorý síce ma na reprezentačnej úrovni naozaj trpasličie výsledky, nám na klubovej scéne ukázal, akým trpaslíkom sme oproti nim my všetci na tom našom krásnom a hrdom Slovensku.
Prvý zápas sme prehrali, no po návrate domov sme nemali čas plakať nad rozliatym mliekom, do Vianoc nás čakali ešte tri ďalšie extraligové povinnosti.
Štyri voľné vianočné dni sme si užívali zaslúžený oddych, no potom sa naše myšlienky opäť plne sústredili na januárovú odvetu, ktorou sa nám mal začať volejbalový nový rok.
Okrem tréningov bolo potrebné zabezpečiť množstvo ďalších vecí, ktoré s volejbalom možno priamo nesúvisia, avšak sú súčasťou prípravy medzinárodného zápasu, úloha bola o to komplikovanejšia, že naša domovská hala PKO nevyhovuje požiadavkám CEV a tak sa všetko na pár dní sťahovalo do Pezinka, kde sme našli Európskou Volejbalovou Federáciou schválenú Športovú halu SOŠ. Avšak, realita bola zložitejšia, ako sa ukazovalo na papieri, a tak sa nám do cesty priplietlo aj niekoľko technických prekážok, ktoré, aby podmienky pre zápas boli regulárne, sa museli vyriešiť v priebehu troch dní. Najobťažnejšie bolo zvýšiť intenzitu osvetlenia, ktorá nedosahovala predpísané a deklarované hodnoty. Aj keď nás je v realizačnom tíme len päť, z toho traja tréneri, všetko sa s pomocou kamarátov a priateľov (patrí im srdečná vďaka) zvládlo, a pezinská hala bola vo štvrtok tip-top pripravená privítať družstvo z finančne iného sveta – AEL Limassol.
Hrali sme po určitom čase opäť kvalitný volejbal, Cyperčankám sme prehru vrátili, duel sme vyhrali 3:1, čím sme si vynútili tzv. „Zlatý set“.
Bohužiaľ, v ňom nám šťastie neprialo, a tak do ďalšieho kola postúpil súper.
Ženský klubový volejbal na Slovensku rozhodne nepatrí medzi mediálne prezentované športové odvetvia, a preto si vysoko vážime všetkých, ktorí sa o našom účinkovaní v Challenge Cupe zmienili. O zápase ste si mohli prečítať v niekoľkých médiách.
Vďaka Slovenskej volejbalovej federácii a denníku Šport, ktorý v deň nášho zápasu priniesol rozhovor s našou Nasťou, sa o zápase dozvedeli aj nezainteresovaní, a tak sa na naše príjemné prekvapenie hľadisko zaplnilo, a diváci nám vytvorili veľmi príjemnú atmosféru.
Potešilo nás, že aj keď s chybnou informáciou, krátku obrazovú reportáž (od času 4“11) pripravila redakcia RTVS (od času 4:11). Redaktor poplietol zásadnú informáciu a to, ktoré družstvo sa posilnilo. Nie my, ale Limassol prišiel do odvety s tromi novými hráčkami v základnej zostave. Naše družstvo je naopak oslabené už od začiatku sezóny o dve zranené blokárky.
Aj internetový denník Teraz.sk sa o nás zmienil v krátkom článku o výsledku zápasu , priradil však fotografiu ženskej juniorskej reprezentácie.
SVF zhrnula zápas nadpisom: „Na torte chýbala už len čerešňa“ a skutočne, k všetkým skúsenostiam, ktoré sme pri tomto dvojzápase získali chýba len to, že ich nemôžeme zúročiť v ďalšom kole, kde by sme v prípade výhry nastúpili proti švajčiarskemu družstvu Viteos NEUCHATEL Université.
